TETA AGÁTA – POSTRACH NA POKRAČOVANIE
píše Sisa Záhadná

Uprostred októbra som si spomenul na prázdniny a div sa svete, nebolo to zo smútku, že sú fuč, ale preto, že sa k nám chcela na návštevu dotrepať teta Agáta. A veru sa aj dohrnula.

Keď nastal ten deň, musel som, ako taký pako, ísť Agátu čakať. Autobus sa prihrnul načas a keď sa cestujúci márne pokúšali vystúpiť, bolo mi jasné, tetuška tento stroj nezmeškala. S úžasom som sledoval, ako ponad hlavy cestujúcich putujú tašky a pomedzi nohy sa im prepchávajú kufre. A je to tu. Na čelo mi vystúpil studený pot a v hlave zašumeli spomienky na dovolenku.

V lete sme cestovali na Korfu. Nanešťastie aj s tetou Agátou. Začalo sa to tak, že sme všetci vliekli nielen vlastné ruksaky a spacáky, ale aj kufre, tašky, taštičky a kabely našej tetušky. Z vlaku do električky, z električky do au-tobusu, z autobusu na loď. Keď sme sa konečne na Korfu dotrepali do izby, sedela už teta Agáta na najlepšej posteli. My sme si ešte len zotierali pot z čela, ale ona veselo rozvešiavala svoje veci. Zapratala nimi všetky skrine aj stoličky. V tej chvíli nám to však bolo jedno. Pripadali sme si ako orafané čučoriedky a skôr ako sme ľahli do postelí, už sme spali. Ráno diskriminácia našej rodiny pokračovala. Kúpeľňa bola tetou Agátou obsadená do poslednej chvíle. Nakoniec sme boli radi, že sme stihli raňajky. Síce neumytí, ale šťastní, že sme si mohli aspoň cvrknúť. Zato teta Agáta vyvoňaná a spokojná sa pokúšala, nás smradľavcov, zabávať. S úsmevom, aj keď nezrozumiteľne, nie-čo žvatlala a sama sa tomu smiala. Omrvinky chleba jej vyfrkovali z úst a donútili otca, aby olúpané na tvrdo uvarené vajce, zhltol ako anakonda. Ja som horko–ťažko premáhajúc hlad, rozumne počkal. Zakryl som svoj tanier servítkou a keď nasýtená tetuška konečne odišla na prechádzku, pustil som sa s chuťou do svojich raňajok. Matka, ktorá smutne odstraňovala z taniera čiastočky z Agátinho chleba, vyriekla vtedy pamätnú vetu: „Chvalabohu, že tá Mekota odišla.“ Otec dusiaci sa vajcom – zakotkodákal: „Aj s Blekotom.“ Krycie meno tety Agáty bolo na svete.

A v mojej hlave bol nápad, ako ju vytrestať. Večer som vytiahol zo zásuvky odpudzovač hmyzu. Potom sa naša rodina potajme postriekala sprejom proti tomuto dotieravému hmyzu. Ráno sa Mekota s Blekotom zobudili takí doštípaní, že nestihli obsadiť kúpeľňu. Kým sa tetuška škrabala a počítala štípance, stihli sme sa poumývať, vy... aj vy... Dokonca aj raňajky boli bez spŕšky omrviniek. Agáta si natierala pupiaky akýmsi svinstvom až do obeda. Boj s Mekotom a Blekotom začal.

„Teraz však v ňom musím pokračovať“, vravel so si v duchu, sledujúc vystrašených cestujúcich a spokojnú tetu Agátu. Našťastie pri mne zabrzdil taxík. „Nakladať?“, spýtal sa vodič. „Nakladať!“, zavelil som. Kým teta Agáta vystúpila, kufrov nebolo. „Tetuška, ty si si objednala na kufre taxík?“, spýtal som sa sladkým hlasom. Tetuška zbledla a domov sme šli mlčky. Celý deň potom Mekota s Blekotom zháňali svoju batožinu. Nájdené kusy putovali do úschovne batožín a zväčšovali našu nádej, že návšteva bude krátka. Jasné však bolo, že nebude posledná.

Boj s tetou Agátou bude zrejme bez konca. Len sa nedať, povzbudzoval som sa do chvíle, tešiac sa z úspechu. Ten úspech bol len čiastočný. Viem, že Blekota s Mekotom sú neprekonateľní, ale o tom až nabudúce.
 

 Späť